Mali sme sa brániť? – 4. časť

Ďalším, asi najextrémnejším všeobecne rozšíreným omylom, ktorý hovorí v prospech porážky ČSR, je domnienka, že nemecké tankové sily boli schopné preraziť československé pohraničné opevnenie a že prevyšovali kvalitatívne svojho nepriateľského protivníka.

Aby bolo vo veci jasno, v roku 1938 bola drvivá väčšina nemeckých tankových vojsk vyzbrojená tančíkom PzKpfw I, ktorého pancier bolo možné prebiť obyčajným ľahkým guľometom (!) (Zdroj: MACOUN, Jiří. Stručná historie : Tanky) a ktorý mohol útočiť len s dvomi guľometmi, teda v nasadení proti opevneniu a tankom nemal absolútne žiadnu bojovú hodnotu. Nemecká armáda bola týmito chodiacimi rakvami vyzbrojená v počte 1660 kusov a jediné ako tak hodnotné tanky mohla ponúknuť PzKpfw II, III a IV. K osudnému dátumu v roku 1938 mohol Wehrmacht do boja nasadiť okolo 300 tankov rady II, vyzbrojených už hodnotnejším 2 cm kanónom, avšak tiež so slabým pancierom. Nemecké vojsko ďalej disponovalo 75 kusmi PzKpfw III, vyzbrojenými na tú dobu dostačujúcim 3,7 cm kanónom, no stále s nevyhovujúcim pancierom o sile 14,5 mm, ktorý bol prestreliteľný použitím prierazných nábojov v obyčajnom ľahkom guľometom vz. 26. Československá armáda mala v septembri 1938 k dispozícii celkovo 34 557 kusov týchto zbraní, t.z. že boli dostupné v každej čate a teda každá malá jednotka mohla čeliť a odraziť nepriateľský tankový útok. Wehrmacht nakoniec mohol nasadiť ešte 78 tankov rady IV, vyzbrojených krátkym kanónom ráže 7,5 cm, ale ešte stále s nezosilneným pancierovaním.

Naproti tomu, československá armáda mala v čase mobilizácie vo svojom inventári pripravených 345 strojov LT vz. 35, predchodcu tanku LT-38, považovaného podľa objektívnych parametrov za najlepší predvojnový tank na svete. Vz. 35 disponoval 25 mm silným pancierom, schopným odolať streľbu z nepriateľských tankov a protitankových diel do vzdialenosti väčšej ako 500 m. Tento československý tank bol vyzbrojený kanónom PÚV Škoda ráže 37 mm so schopnosťou zničiť na vzdialenosť dvoch kilometrov všetky vtedajšie obrnené vozidlá nepriateľských armád. Po obsadení Československa boli tieto tanky prevzaté nemeckou armádou a až do roku 1942 tvorili srdce 6. tankovej divízie, ktorá s nimi dosiahla úctyhodných úspechov a počas poľskej, francúzskej a ruskej kampane dohromady v bojoch nenávratne stratila len 19 kusov týchto skvelých tankov. Čo sa týka jeho pokračovateľa, ľahkého tanku vz. 38, tento sa v nemeckej armáde preslávil ako najlepší dostupný tank, ako vo výzbroji, tak aj v pancierovaní až do príchodu Panzerkampfwagenu III rady J v roku 1941. Československý tank vz. 38 tvoril po obsadení zbytku ČSR v marci 1939 chrbticu nemeckého tankového vojska v kolísavom počte okolo 1300 strojov za francúzskej, balkánskej a rannej ruskej kampane, keď bol po konfrontácií s T-34, ako všetky ostatné nemecké tanky, ohodnotený ako zastaralý a presunutý k výcvikovým a prieskumným jednotkám. Jeho podvozok, z mechanického hľadiska dokonalý a bezporuchový, neskôr poslúžil ku konštrukcii viacerých úspešných modelov samohybných diel ako Marder a Jagdpanzer 38(t), prezývaný Hetzer.

Z týchto všeobecne dostupných údajov jednoznačne vyplýva, že nemecké vojsko v roku 1938 bolo v skutočnosti vyzbrojené slabo pancierovanými a slabo vyzbrojenými tankami, ktoré neboli schopné vyhrať v súboji ani s československým opevnením, ani s československým tankovým vojskom.

Tu je nutné podotknúť a podtrhnúť, že VŠETKY ľahké objekty opevnenia, ktoré boli nepretržite a v súvislej línii rozosiate po CELEJ pozemnej hranici s Nemeckom a Maďarskom, boli vyzbrojené buď dvoma ľahkými guľometmi vz. 26 alebo dvoma ťažkými guľometmi vz. 37 schopnými zničiť na malé vzdialenosti (do 150 m) všetky vtedajšie nepriateľské obrnené vozidlá (Zdroj: http://www.fronta.cz/dotaz/prubojne-strelivo-vz-31-pouziti-proti-tankum). Československé opevnenie bolo navyše postavené na technike bočnej paľby, tz. že z bunkrov bola vedená streľba na nepriateľské jednotky skoro vždy zboku, ktoré popritom museli prekonávať protitankové a protipechotné prekážky. Odstup jednotlivých ropíkov v opevnení sa pohyboval v rozmedzí 500-900 m, teda bočná paľba na vzdialenosti do 150 metrov by bola pravdepodobne častým javom. Pri registrovaní týchto faktov závratne stúpa pravdepodobnosť, že by došlo pri tankovom útoku na opevnenie k masovému exodu obrnenej techniky, keďže všetky tanky disponujú na bokoch slabším pancierom. Ak k tomu pripočítame, že opevnenie by bolo podľa cvičení bránené spolu s pechotou v zákopoch, ktorá bola vo veľkom počte vyzbrojená ľahkými guľometmi vz. 26 (bol k dispozícii v každom druhom družstve), že opevnenie bolo všade viacsledové, teda prípadný prielom prvého sledu by zachytil druhý sled a aj v prípade prielomu viacerých sledov by nasledoval protiútok československých tankových jednotiek, musíme skonštatovať, že tankový prielom nebol možný.