Blog aktívnych občanov

30. september 1938. Osudný dátum pre obyvateľov Československej republiky, celej Európy ako aj pre mier a slobodu celého ľudstva. O nás bez nás. Mocnosti Osy si za pomoci bývalých spojencov ČSR; Francúzska a Veľkej Británie, vyuzurpujú opevnené pohraničie – územie Sudet, ktoré im neskôr umožní obsadiť Československo, zmocniť sa jeho armádnej výzbroje a priemyslu a poskytne tak fašistom schopnosť spustiť vražednú hru Druhej svetovej vojny. Tento blog si kladie za úlohu objasniť všeobecne neznáme okolnosti, ktoré predznamenali vypuknutie najdesivejšej vojny v dejinách ľudstva a ukázať schopnosti československej armády v prípade eventuálnej obrany v dňoch po podpísaní Mníchovskej dohody.

5. septembra 1938 predložil prezident ČSR Edvard Beneš sudetonemeckej strane tzv. štvrtý plán, ktorý obsahoval zmenu ústavy republiky v bodoch priznania menšinových práv 3,5 miliónom Nemcom žijúcim v Československu, zastúpenia Nemcov vo vláde a v parlamente, národnú samosprávu sudetskej oblasti a menovanie výlučne nemeckých štátnych a verejných zamestnancov na nemeckom území ČSR. Tento návrh spĺňal všetky požiadavky sudetonemeckej strany a zo strany československej vlády predstavoval neuveriteľný ústup v záujmoch, po takmer polročnej bitke o sudetskej otázke. Napriek všetkému bol predsedom SdP Henleinom prekvapujúco odmietnutý ako „nedostatočný“ a Sudetonemecká strana ďalej, akoby sa nič nestalo, kričala o utlačovaní Nemcov v Československu, no naopak, začala šíriť teror celými Sudetami. Jej milicijná organizácia, Freikorps, začala 16. septembra útočiť na československé policajné jednotky, terorizovať české obyvateľstvo a šíriť nepokoj a strach a to napriek očividnej snahe československej vlády uznať menšinové práva Nemcom. V priebehu troch dní Freikorps zabil 110 civilistov a 2000 zobral ako rukojemníkov, aby potom, ešte aby toho nebolo málo, SdP začala požadovať pripojenie sudetských oblastí k Nemeckej ríši a odmietala akékoľvek rozumné riešenia. Začalo byť čoraz zrejmé, aký cieľ nacisti sledovali. Tieto udalosti tiež jednoznačne potvrdili pravý zámer Sudetonemeckej strany v otázkach práv nemeckej menšiny v Československu. SdP bola len predĺžená ruka nacistickej moci, ktorej jediným cieľom bolo zmocniť sa celého československého územia zvlášť pre jeho rozvinutý zbrojný priemysel a využiť ho ako nástupný mostík k dobytiu Poľska a Francúzska a následne k rozbehnutiu Hitlerovho diabolského plánu očisty sveta od „podradných“ rás. Po násilí na civilnom obyvateľstve nasledoval diplomatický nátlak na československú vládu. 19. septembra bola svojimi spojencami; VB a Franc. vyzvaná, aby odovzdala Nemecku pohraničné oblasti s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Vláda odmietla. Po dva dni trvajúcich ďalších nátlakoch nakoniec členovia vlády na vydieračské podmienky pristúpili, čo ale viedlo 22. septembra ku generálnemu štrajku, ktorého sa zúčastnilo desaťtisíc ľudí vyjadrujúcich hlboké odhodlanie širokých más obyvateľstva brániť sa proti nemeckej agresii. V nasledujúci deň nová úradnícka vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Vojna stála predo dvermi.

Tejto nemeckej hrozby si bola ale československá vláda a vojsko už dlho pred osudnými udalosťami veľmi dobre vedomé a už od nástupu Hitlera k moci roku 1933 začalo húževnato pracovať na veľkolepom opevnení na hraniciach s Nemeckom a Maďarskom. Účelom opevnenia bolo čo najviac zvýšiť bojový potenciál československej armády v prípade vojenského konfliktu a súčasne stlmiť veľmi zlú strategicko-geografickú situáciu Československa (obkľúčenie nepriateľmi).

Ako reakcia na fašistickú hrozbu bolo zriadené Riaditeľstvo opevňovacích prác, ktoré v priebehu štyroch rokov vytvorilo megalomanský a skvele premyslený projekt československého pohraničného opevnenia, tiahnuceho sa od Ostravy až po Užhorod v celkovej dĺžke 4 800 km so 1 276 ťažkými a 15 463 ľahkými betónovými zrubmi.

Akonáhle bol projekt schválený vládou a armádou, pustilo sa do neuveriteľne húževnatej stavby. V priebehu necelého roka do mníchovského diktátu bolo postavených, z väčšej časti vyzbrojených a do boja pripravených 226 ťažkých a 9632 ľahkých objektov! Napriek tomu, že opevnenie nebolo dokončené ani z polovice, jednalo sa o súvislú, dvoj až štvorsledovú obrannú líniu pozostávajúcu prevažne z objektov vz. 37, ktoré nebolo možné zničiť ani ťažkým delostrelectvom a pre letectvo boli vďaka maskovaniu nezasiahnuteľné (!). V každom ľahkom objekte sa nachádzali dva guľomety vz. 26 so zásobou 20 000 nábojov a strieľne boli postavené len na bočnú paľbu, aby sa tak vyhlo možnému zničeniu strieľne delostreleckou paľbou a aby sa jednotlivé „ropíky“, vzdialené od seba 300 m, mohli navzájom kryť. Medzi zrubmi sa nachádzali protipechotné a protitankové zákopy, ktoré sťažovali či znemožňovali postup za paľby z ropíkov. Ťažké objekty opevnenia boli vyzbrojené siedmimi ľahkými, šiestimi ťažkými guľometmi vz. 37 a dvomi protitankovými kanónmi vz. 36 schopnými na vzdialenosť 2 kilometrov prebiť všetky vtedajšie nepriateľské obrnené vozidlá. Ťažké objekty boli dookola chránené neprekonateľnými prekážkami a vnútrajšok bol zamínovaný, aby sa tak predišlo nepriateľským výsadkom. Ťažké objekty sa stihli vybudovať na severnej hranici so Sliezskom, na hranici s Rakúskom a na bratislavskom predmostí.

Prvým závažným všeobecne rozšíreným omylom v súvislosti s otázkou schopností československej armády pri stretnutí s Wehrmachtom je tvrdenie, že nepriateľ bol v niekoľkonásobnej prevahe. Všeobecná mobilizácia, ukončená 29. septembra, povolala do zbrane 1 128 000 československých mužov a žien, umožnila vytvoriť 36 pechotných divízií a 4 rýchle divízie a vytvorila z Československa tak naozaj strach naháňajúcu silu. Na porovnanie, maďarská armáda v období mieru predstavovala silu len 70 000 vojakov. Avšak v Nemecku bola branná povinnosť znova zavedená až v roku 1935, čiže Nemci sa mohli oprieť prevažne len o starú generáciu vyslúžilcov z prvej vojny, takže nemecká stála armáda v roku 1938 počítala 760 000 vojakov. V prípade mobilizácie by mohla narásť až na štyri milióny, no vo vojenských skladoch sa nachádzala výzbroj len pre maximálne 2 milióny mužov, čo potvrdili aj jej početné stavy za poľskej kampane, navyše všeobecná mobilizácia by trvala určitý čas. Nemecká armáda by teda disponovala prinajlepšom dvojnásobnou početnou prevahu v pechote, čo vzhľadom na vtedajšiu útočnú výzbroj a výstroj, zdedenú ešte z minulej vojny a na to, že by útočila na viacsledové opevnenie, bolo kriticky nedostatočujúce.

Koniec prvej časti, pokračovanie článku nabudúce…

Zdroje, z ktorých som čerpal informácie:

http://military.cz/opevneni/

http://armada.vojenstvi.cz/

http://rok-1938.mypage.cz/