Blog aktívnych občanov

Čoraz častejšie sa na slovenských súdoch a prokuratúrach začína udomácňovať syndróm idiocie a tzv. princíp klapiek na očiach. Sudcovia často nevidia, nechcú či sú úplatkami zatemnený vidieť zjavné a nespochybniteľné dôkazy, nie sú schopní vyriešiť jednoduché prípady, vôbec neberú ohľad na zákony a tak sa zdá, že väčšina z nich trpí nedostatkom inteligencie či je doslova posadnutých korupciou.

Už hádam polovica národa má osobné skúsenosti s neodbornosťou, neznalosťou a korupciou justície na Slovensku. Tento článok má popísať hlavné choroby slovenskej súdnej moci ukazujúce sa v súdnych sporoch a načrtnúť možné riešenia, vychádzajúc z osobných skúseností občana, ktorý vedie 17 súdnych sporov.

Dĺžka konania.

Kvôli tejto špecifickej nákaze neschopnosti vyriešiť súdne spory v prijateľnom časovom období a bez zbytočných prieťahov v konaní sa slovenské súdy preslávili a stali medzinárodne známe. Dakedy sa súdne spory na Slovensku pretiahnu aj do niekoľkých dekád a nakoniec aj tak väčšinou skončia pre zákon a spravodlivosť neslávne. Z vlastnej skúsenosti môžem uviesť príklad trestnoprávneho konania, ktoré sa začalo v roku 1994 a do dnešného dňa nebolo ukončené.

Skutok sa stal v decembri 1993, kedy došlo k nezákonnému odňatiu vlastníckych práv vzťahujúcich sa na tlačiarenský stroj, ktorý daný obžalovaní neoprávnene používali pre svoje podnikateľské ciele celých 6 rokov. Až v roku 2000 došlo k vydaniu rozsudku zaväzujúcich danú firmu k zaplateniu neoprávneného obohatenia vo výške 4,7 milióna Sk, no však, ako to na Slovensku chodí, daní podnikatelia firmu vytunelovali s celým jej majetkom a tak sa z tohto rozsudku stal fluspapier. Nasledovalo ďalšie trestné oznámenie na podvodný úpadok a zmarenie výkonu úradného rozhodnutia, v ktorom konaní sa udiali viaceré zvláštnosti. Vyšetrovateľ neobvinil podozrivých z trestného činu podvodného úpadku, napriek zjavnosti a dôkazov, že došlo k spáchaniu tohto trestného činu a podozrivých rozdelil na obžalovaných a svedkov. Takto dochádzalo k viacerým klamlivým svedectvám, keďže väčšina svedkov svedčila v prospech obžalovaných, až sa na koniec podarilo celý podvod natoľko spochybniť, že súd v júni tohto roku jedného obžalovaného oslobodil a druhého odsúdil na podmienečný trest 3 rokov. Súd navyše nikoho nezaviazal k zaplateniu škody, ale poškodeného odkázal na občianskoprávne konanie. Tak sa stalo, že po 18 rokoch od začatia celej kauzy nedošlo ani k primeranému trestu, ani k náprave či náhrade škody.

Čo sa týka prieťahov v konaní, tz. keď je súd nečinný viac ako 6 mesiacov, môj otec podal už 8 sťažností na ústavný súd a v troch konaniach dodnes súd nezačal znovu konať.

Veľa občanov má s týmto obrovským problémom vlastné skúsenosti a určite by mala o čom rozprávať. Je to jedna z hlavných chorôb spravodlivosti na Slovensku, ktorá škodí, šliape a ubíja spravodlivého a čestného ducha všade kde súdna moc vie dosiahnúť.

Obchádzanie či ignorácia zákonov.

Tak napríklad. Predstavte si, že niekto vydraží nehnuteľnosť na základe pohľadávky, záložného práva, ktorý nevlastní, to znamená, že tá osoba nie je oprávnená vykonať dražbu. Jasná protizákonnosť. Ale okresný a krajský súd sa už 5 rokov snaží dokázať, že to je v poriadku a že to bol zákonný prechod vlastníckych práv.

Alebo iný príklad. Čl. 21 Ústavy SR hovorí, že obydlie je nedotknuteľné. Predstavte si, že ste v zahraničí a niekto sa Vám vkradne do domu. Jasný trestný čin. Policajt ale nezačne vyšetrovanie a celú vec zahodí do šuflíka.

Ďalší príklad. V spore proti Generálnej prokuratúre súd zamietne žalobu pre oneskorené podanie, vraj treba predmetný nesprávny úradný postup posudzovať podľa zákona z roku 1969, kde je premlčacia lehota smiešne malá, no pani sudkyňa si akosi nevšimla, že predmetné pochybenie štátneho orgánu sa uskutočnilo už v čase platnosti nového zákonu č. 514/2003, v prípade ktorého bola žaloba podaná v lehote.

Ďalší príklad. Vo vašej neprítomnosti niekto prevedie vlastnícke práva vzťahujúce sa na váš majetok, bez vášho vedomia. To znamená, že ste sa nemohol brániť, lebo Vám nebolo doručené oznámenie o výkonu záložného práva. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jasná protizákonnosť. Podľa slovenského vyšetrovateľa a slovenského sudcu irelevantná skutočnosť.

Ďalší príklad. Je vedené súdne konanie proti Ministerstvu vnútra a súd ako hlavný argument ako sa zbaviť zodpovednosti použije paragraf, ktorý hovorí práve proti nemu. Ďalší príklad. V súdnom spore o určení neplatnosti zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby súd neprihliada vôbec na zjavnú nezákonnosť dražby, neberie do úvahy zákonné ustanovenia, len jednoducho napíše, že sa prikliana k názoru obhajcu a preto návrh zamieta. Ešte jeden príklad. Vyšetrovateľ mal začať vyšetrovať vo veci podvodu, ale nezačal. Poškodený občan podá na súd žalobu o náhradu škody pri výkone verejnej moci s odporcom Ministerstva vnútra. Súd napíše takú blbosť, že vyšetrovateľ sa nemusí riadiť trestným zákonom.

Z týchto a stoviek ďalších príkladov musí byť každému jasné:

Že dnes na súdoch platí len jedno a to svojvôľa sudcu.

Na súdoch už ďalej neplatia dôkazy, zákony či judikáty.

Na súdoch platí len korupcia.

Sudca je pánom situácie, on svojimi rozhodnutiami rozhoduje nad životom a smrťou, rozhoduje nad ľudskými obeťami. On stanovuje pravidlá a prepisuje zákony.

Protichodné alebo protiústavné právne predpisy.

Posledným veľkým problémom slovenskej justície sú prípady, kedy aj sám sudca nemôže rozhodnúť správne, musí rozhodovať za nejasných podmienok či za podnienok viacerých protichodných právnych predpisov.

Pre ilustráciu spomeniem len jeden príklad.

V júli roku 2002 bol prijatý zákon o dobrovoľných dražbách, ktorý poskytuje len veľmi malú právnu istotu pôvodnému vlastníkovi a to tzv. prekluzívnou lehotou, ktorá dovoľuje dovolávať sa neplatnosti dražby len do troch mesiacov od jej prebehnnutia. Toto pravidlo je však v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach, ktoré vyhlasuje, že právo na majetok je nepremlčateľné, keďže sa jedná o ľudské právo.

Toto je len jeden z desiatok príkladov, ktoré možno menovať pokiaľ chceme vidieť, aké rozporuplné naše zákonodarstvo je. V takýchto situáciách potom znova záleží len na sudcovi, ktorý zákon prijme a na ktorý nebude prihliadať a tak je znovu raz na konci spravodlivosť plne v rukách všemocného sudcu.

Takto by som mohol vypisovať príklady snáď aj donekočna, čo je ale zjavné a podstatné, je skutočnosť, že dnešné súdy sú buď pre vlastnú sprostosť alebo pre svoju skorumpovanosť vo väčšine prípadov neschopné rozhodovať v zmysle zákona a zabezpečiť ochranu zákonom zaručených práv a slobôd. Takýto stav, kedy sami ochrancovia zákona porušujú právne predpisy a rozhodujú si podľa toho, ako sa im zachce, je absolútne neprijateľný pre čestného občana a nezlúčiteľný s právnym štátom. Akonáhle dôjde k takejto morovej nákaze svojvôle, žiadne pravidlá už neplatia, žiadna čestnosť sa neodmieňa, žiadny zločin sa netrestá, zločin má zelenú a zákon červenú.

V takomto prostredí, kde sa priamo súdnou mocou porušujú zákony, kde Ústavou zaručené práva v realite neznamenajú nič, kde ľudia pre svoju neopatrnosť končia v druhotnej platobnej neschopnosti a vďaka našim skvelým sudcom napokon na ulici, kde nikto nemá istotu, či ho neokradnú a potom či sa zriadi náprava, kde nikto nemá istotu, že nebude odsúdený za skutok, ktorý nespáchal, kde ústava či zákon má len hodnotu papiera na ktorom je vytlačená/ý, kde neexistuje vymožiteľnosť práva, je nemožný rozvoj občianskej spoločnosti, je nemožný rozvoj solidarity, slobody a demokracie, je drasticky brzdený rozvoj hospodárstva, je skoro nemožné aby čestný človek bol úspešný, či prežil život bez ujmy na osobnom majetku a aby sa cítil bezpečne a mohol konať podľa slobodnej vôle.

Je to smutné. Tragické. No priam kritické je položiť si otázku.

Prečo to dospelo takto ďaleko, že na súdoch platí len úplatok?

Prečo bola spravodlivosť takto kruto umlčaná a ušliapaná?

Prečo je právo mŕtve?

Keď tak rozmýšlam a premietam si v hlave všetky tie súdne pojednávania, ktorých som sa zúčastnil, napadá mi, že pri 80 % prípadov zo sudcov, tých výpalníkov svedomia, priam sršila arogancia a v polovici prípadov nemali absolútnu šajnu o merite sporu. Asi si pri svojom obrovskom plate nenájdu čas na štúdium, keď sú takí zamestnaní kávičkovaním a nakupovaním. Zdalo sa mi aj, že rozmýšlali pri pojednávaniach na svoju dovolenku či na to, kam si cez víkend vyjdu. Neviem. Možno si naozaj neuvedomujú, že rozhodujú o osude skutočných ľudí. Asi to berú LEN ako zamestnanie. Ale byť sudcom je niečo viac. Je to zodpovednosť.

Áno, to je to slovo. Chýba im zodpovednosť. Chýba im obava z toho, čo sa stane, keď napíšu sprostosti do odôvodnenia rozsudku. Chýba im strach z následkov svojich rozhodnutí. Necítia zodpovednosť za svoje rozhodnutia a tak rozhodujú podľa toho, kde im viac kápne do peňaženky. Nech sa trase strachom ten, kto vznešenému majestátu sudkyne nemá čo ponúknuť. Dnes, spravodlivosť má svoju trhovú cenu a akcie jej podielu sú šialene drahé. Jednoznačne možno povedať, že kontrola zlyháva.

Z justície sa stala prehnitá handra, ktorá dušu svojich občanov hoci aj za pár drobných diablovi uplatí, ak tí jej neponúknu viac.

To slovo, ktoré vystihuje celú tú skorumpovanú kostru systémového zla prezlečenej v krásnej béžovej fasáde Justičného paláca, je svojvôľa.

Svojvôľa.

Žiadny rešpekt voči zákonu, či voči morálke. Až na pár výnimiek samozrejme.

Tá odpoveď je svojvôľa sudcov a prokurátorov a pokiaľ sa chceme dopracovať k samému koreňu problému, podľa môjho osobného názoru je ním imunita. Človek jednoducho, pokiaľ nemá strach z následkov svojho konania, pokiaľ nie je kontrolovaný, ľahko prepadne korupcii. Pokiaľ neexistuje policajná či občianska kontrola aj vo vnútri justície, dopaden to tak, že medzi vlkmi je ťažké nebyť tiež vlkom. Každý má predsa svoju cenu.

Buď na tú príležitosť slúžiť určitej skupine ľudí a zarobiť si tak na pekný život čakal niekto celý čas do nástupu do funkcie a pri dnešných sprotekcionizovaných výberových konaniach sa tomu ani nečudujem, alebo sa postupom času nechal skorumpovať, alebo nakoniec prešiel pod hrozbami a vyhrážaniami na druhú stranu rieky.

Potom ešte existuje zopár jedincov, ktorí to s tou prácou naozaj myslia vážne a sú to, vzhľadom na existujúce pomery a nátlak, až priam hrdinovia a možno ich je aj viacej, ale vďaka „náhodnému“ prideľovaniu sporov sú väčšinou odsunutí na vedľajšiu koľaj.

Taká je pravda spravodlivosti na Slovensku.

Myslím si, že tu pomôže len tvrdá, nezávislá kontrola súdnych rozhodnutí a pokusov o korupciu a postihovanie za prípadné trestné činy.

Na záver len napíšem, že je nutné si uvedomiť, že tento problém sa týka nás všetkých, keďže akútny a prítomný problém skorumpovanej slovenskej justície predstavuje priame ohrozenie pre každého občana. Ohrozenie jeho práv, osobnosti, majetku a čestnosti. Kým táto rakovina bude vystrájať, nebude možný rozvoj demokracie, ani rozvoj ľudskosti či čestnosti a niečo také ako spravodlivosť bude len umŕtvená fráza. Bude zakopané hlboko do zeme svedomie.